Prieskum voličských preferencií je vďačný materiál pre médiá a ich konzumentov, no nie všetci politici sa z neho tešia. Ak je výsledok priaznivý, pochvália sa radi. Ak nie, často počuť formulku o tom, že prieskumom aj tak neveria, alebo sa nimi neriadia.
To vyvoláva oprávnene otázku, mal by sa teda politik riadiť prieskumom? Skúsme sa na to pozrieť očami marketingu.
Predstavte si, že varíte ten najlepší lekvár na svete. Nepredáte z neho ani pohár, ak sa o tom nikto nedozvie. Za starých dobrých čias by ste naložili vozík a išli na trh, zákazníka priamo oslovovali každý deň a dúfali, že chýr o Vašom lekvári sa roznesie čo najrýchlejšie a najďalej.
Lenže ak chcete uspieť s vo výrobe lekváru (prípadne si doplňte čokoľvek iné) dnes, potrebujete najprv zmapovať trh. Kto sú vaši zákazníci, aké majú chute? Kde ich najlepšie zastihnem a ako, aby som ich presvedčil, že môj lekvár je najlepší? Na tieto a podobné otázky si dnes bežný komerčný subjekt zaplatí prieskum trhu. Ale pozor, nebude si od ľudí pýtať recept na to, ako variť lekvár!
Prečo by sa podobne nemali správať aj politické strany? Napokon, marketing sa prieskumným metódam učil od politológov a sociológov. Jedna z prvých, akademických štúdií voličského správania založená na štatistike vyšla už v roku 1912. Prvé zisťovanie preferencií (s úspešnou predikciou víťaza!) urobil časopis Literary Digest v roku 1916, a od roku 1936 to dodnes pravidelne robí agentúra, ktorú dnes celosvetovo poznáme pod menom Gallup (vo víťazovi sa však už pár krát sekla).
Po druhej svetovej vojne došlo najmä v Spojených štátoch k prudkému rozvoju metód a techník, ktoré prieskumy zdokonalili, a zďaleka sa neobmedzovali iba na zisťovanie preferencií voličov. Výskum voličského správania bol natoľko lákavý, že si jeho princípy začali vo veľkom osvojovať aj firmy, aby mohli skúmať správanie spotrebiteľov.
Je preto prirodzené a akceptovateľné, ak strany využívajú nástroje na mapovanie verejnej mienky aj s cieľom efektívnejšie sa dostať k voličom či presnejšie a atraktívnejšie formulovať svoje posolstvá. Prípadne môže pravidelné meranie preferencií slúžiť aj ako zrkadlo, spätná väzba na minulý výkon.
Na druhej strane platí, že žiadna politická strana nemôže existovať a fungovať len a iba na základe prieskumov verejnej mienky. Prieskum Vám len ťažko napíše reformu školstva či zdravotníctva. Verejná mienka nenapíše ani reformnú stratégiu Slovenska, ktorá by presvedčila Európsku komisiu povoliť krajine čerpať maximum financií z tzv. Plánu obnovy pre Európu.
Prieskum je teda pre politickú stranu dobrý sluha, ale veľmi zlý pán. A strana, ktorá ho nevyužíva, sa pripravuje o komparatívnu výhodu, pretože niektorí z jej konkurentov týchto sluhov určite využívať budú.
Autor:
